anarchia a sloboda

Tento svet bol vždy v istej miere anarchický, nepokojný, vnútorne konfliktný. Anarchia mala svoje temné stránky. A predsa sa ukázala pozoruhodne tvorivou. Vyvolala zvláštnu dynamiku vývoja a prispela k vytvoreniu étosu slobody, ktorý Európu odlíšil od iných oblastí eurázijskej kontinentálnej masy. Koniec-koncov, anarchia môže znamenať nedostatok ústrednej vlády, pluralitu centier rozhodovania či zdrojov lojality, nemusí však znamenať nedostatok noriem správania a „pravidiel hry“. A nemusí znamenať ani nedostatok spoločnej kultúry. Anarchiu si nemožno zamieňať s anómiou.

K dejinám tejto tvorivej anarchie patria aj dejiny inštitúcie národného štátu – alebo môžeme povedať v množnom čísle: národných štátov, plurality politických a právnych systémov aj kultúrnych vzorcov v rôznej miere odlišnosti.

Povahy a perspektívy tejto zložitej a vnútornými napätiami definovanej inštitúcie sa týka veľká časť dnešných rozhovorov a sporov o európskej integrácii. Národný štát je realitou, no zároveň pre mnohých kameňom úrazu. Neraz býva zatracovaný ako koreň všetkého zla, ktorý vraj treba rozpustiť v nejakom veľkolepom nadnárodnom projekte budúcnosti. Inokedy sa však naň odvolávame ako na poslednú oporu v chaotickom svete neskorej, „tekutej“ modernity.