socialista, ktorý neprišiel o rozum

Eric Blair prišiel na svet v rodine britského koloniálneho úradníka, ktorá pôvodne patrila k vyššej strednej vrstve, no jej finančná situácia sa permanentne zhoršovala. Začínajúca kariéra mladého Blaira vo funkciách úradníka zastupujúceho záujmy britského impéria na rôznych miestach sveta prinášala skúsenosti, ktoré poskytovali námet na kritickú reflexiu. Na publicistickú a spoločensky kritickú dráhu nebol mladý Eric spoločensky predurčený a jeho neskoršie rozhodnutie nenašlo v danej chvíli pochopenie u otca; vzájomné odcudzenie sa prekonávalo dlho a ťažko. Táto neľahká a nesamozrejmá voľba navyše neviedla ani k ľahkému a rýchlemu úspechu, ani k ľahkým peniazom.

Aj keď Blair hľadal v istom období útechu v anglikánskej cirkvi, vo svojej duši nenašiel – nech už to bolo vinou čohokoľvek – dostatok „religióznej muzikality“. Jeho kritický názor na súdobý svet sa napájal zo svetských postrehov, reflexií a morálneho rozhorčenia. Stal sa socialistom. Jeho postoj bol úprimný, nemohol však uspokojiť ľavicových intelektuálov koketujúcich s rôznymi odnožami marxizmu, tobôž pravoverných komunistov. Orwellov neortodoxný a nedogmatický „socializmus“ mal v sebe príliš veľa z tradície anglického zdravého rozumu, common sense; to znamenalo, bez ohľadu na ideologické konotácie či čiastkové vecné omyly, predovšetkým zdravie morálneho úsudku. 

Tento prístup dával prednosť osobnej zodpovednosti a trpezlivej praxi naprávania konkrétnych nedostatkov a príkorí pred megalomanskými ideologickými receptmi na univerzálne šťastie, ktorí mnohých svojich stúpencov nakoniec zbavili morálnej súdnosti v konfrontácii so zločinmi totalitných režimov. Skutoční, tj. konkrétni ľudia, predovšetkým ľudia odvrhnutí, ponižovaní, bezmocní, vykazovaní na okraj spoločnosti mali u budúceho slávneho kritika totalitarizmu prednosť pred abstraktným „ľudstvom“ alebo „revolučnou triedou“. Orwell sa preto nestal a nemohol stať „použiteľným idiotom“, ako mnohí jeho súčasníci, ktorí prepadli napr. kúzlu Stalina a jeho ideológie, nehovoriac o tých, ktorých zviedli bludné hviezdy fašizmu a nacizmu.

španielska občianska vojna: dvakrát o vlas

Vášeň po spravodlivosti a antifašistický postoj priviedli Orwella k účasti v španielskej občianskej vojne na republikánskej strane. Nie však v rámci interbrigád, ale v jednotkách neortodoxnej „Zjednotenej robotníckej marxistickej strany“ (POUM). V tejto dobe už ľavicovo naladený Orwell kriticky reflektoval metódy stalinistov, ich propagandy, ideologického falšovania skutočnosti a ich vybavovania si frakcionárskych účtov vo vnútri samotného republikánskeho hnutia – hoci Stalinov režim podporoval republikánsku vojnu proti Frankovi, sledoval tým vlastné ciele a prenasledoval heretikov; POUM sa ocitla na sovietskych zoznamoch, a ako dnes vieme, aj sám Orwelll patril medzi sledovaných.