budem sa preto snažiť (pravda, s vecne diktovanými výnimkami) moralizovať v pluráli prvej osoby, vzťahujúc tu preberaný problém na „nás“, teda aj na seba.

Ten plurál prvej osoby je dôležitý už z povahy samotnej morálky, v ktorej ide o naše vzťahy v našom spoločnom svete. V hre sme My; teda nie len Ja a/alebo Ty, ani nie len „Oni“. (Tých druhých sa kritizuje ľahšie a trpíme pri tom menšími zábranami pri voľbe vyjadrovacích prostriedkov. Pri sebe samých sme zase o to vynachádzavejší vo výhovorkách.)

Okrem toho: odmietam sa obmedziť na bahnenie v beznádeji nad dnešným, tu kritizovaným stavom, ale pokúsim sa aj – stručne – naznačiť cestu von. Snáď sa mi to podarí aspoň nepriamo a implicitne.