boli to západné krajiny, ale najmä tieto krajiny, ktoré nám v tom najviac pomáhali. Zdieľali sme s nimi stále spoločný príbeh radosti z pádu komunizmu.
V dnešných časoch vo svete, v Európe i na Slovensku, je hlavným znakom strata dôvery a všeobecný rozpad. Iste, musel existovať v ostatných rokoch zlomový bod, ako napísal ruský filozof Nikolaj Berďajev, kedy „... sa vo svete začalo hromadiť zlo a mnoho jedu a začalo v ňom dochádzať k procesom rozkladu... až bol vyrieknutý súd nad spoločnosťou, kedy sa na nebesiach stanovila nevyhnutnosť revolúcie... ktorá sa ponáša na smrť, je prechodom, smrťou, ktorá je nevyhnutným následkom hriechu...“. (Nikolaj Berďajev: Pramene a zmysel ruského komunizmu, kap. 6).
Keď sledujeme vývoj ruskej agresie na Ukrajine, s logickými dôsledkami napríklad azerbajdžanského vojenského nátlaku na Náhorný Karabach a Arménsko, ale rovnako neutíchajúce občianske vojny v Afrike a arabskom svete, ktoré spolu s klimatickými zmenami dávajú na pochod státisíce zúfalých utečencov, vidíme, že sme ešte len v polčase rozpadu starých istôt a vzťahov a ten druhý polčas, možno ešte horší, na nás len čaká. Slovenská politická scéna, ktorá sa nachádza rovnako v rozklade, spolu s náladami slovenského obyvateľstva, sú len malým doplnkom tohto všeobecného chaosu, ktorý sa nad svetom vznáša.
Keď pozerám na politických lídrov sveta, na intelektuálov i mienkotvorných žurnalistov, jediným svetlým bodom v tomto „rozpadajúcom“ sa svete je pre mňa 86-ročný pápež František, odkázaný už na vozíček. Čo mi to hovorí? Hovorí to o tom, že žijeme čas, kedy poznávame, že všetky modely politickej i vojenskej moci, konzumu i materiálneho zabezpečenia, ktoré tvoria vrchol našej civilizácie, marketingu i reklamných stratégií, ktoré nám predstavujú „bezproblémový“ svet, sa odrazu začínajú chvieť a ocitajú sa v neistote, ktorá hraničí s ich zničením.
A čo ten starec na vozíčku, ktorý nemá vojsko, ani nevlastní kapitál na propagáciu svojej misie? On nám len pripomína, že Európa sa v kritických a hraničných situáciách zachraňovala často na jednom človeku, na jeho jednoduchých myšlienkach a víziách. Boli to svätý Benedikt z Nursie na prelome 5. a 6. storočia, svätý František z Assisi na prelome 12. a 13. storočia a ďalší veľkí reformátori Európy i sveta. Posolstvo pápeža Františka je rovnako jednoduché. Pomenúva slobodne a nestranne udalosti v cirkvi i vo svete, zastáva sa utláčaných, vníma každého človeka v jeho osobnom príbehu.
To ale naznačuje, že čas ktorý žijeme, nemusí byť len časom depresie a bezvýchodiskovosti, ale môže byť tiež časom nádeje a nových začiatkov vo svete i na Slovensku. V takýchto dobách nikto nevie povedať, ako všetko dopadne. Nevedel to Benedikt, ani František z Assisi, ani ďalší reformátori. Ale všetkých spájala jedna vec, ktorá sa nakoniec ukázala ako rozhodujúca. Bola to viera v lepší svet, ktorá ich povzbudzovala nevzdávať sa. Viac nevieme v tejto dobe povedať na povzbudenie ani my, na Slovensku. Skúsme tomu uveriť.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.