k tomu začneme naznačovať, že túžime po nejakej zmene. Len sa nedohodneme na akej, nevieme ani, ako ju dosiahnuť, a ak ju aj dosiahneme, je vysoko pravdepodobné, že nebudeme vedieť, čo s ňou, keďže spravidla nerátame s následkami, ktoré sme nepredvídali, nevypočítali, skrátka: nevysnili. A keď sú naše sny sklamané, máme ospravedlnenku na ďalšie rozčarovanie. A hnev, a frustráciu, radikalizmus, obviňovanie, odsudzovanie, znechutenie. A pocit odcudzenia, ktorý si pestujeme ako vzácny poklad, ktorý si nenecháme vziať.

A preto na truc nebudeme voliť nikoho. A nebudeme! Aby sme tým všetkých potrestali. Alebo budeme voliť nejakých výstredných, psychiatricky podozrivých hochštaplerov, ktorí fungujú ako reproduktory a zosilňovače nášho vlastného hnevu.

Alebo budeme vyhlasovať, ako je to tu všetko pod našu úroveň a my tu nezostaneme. A nezostaneme! A just nezostaneme! Bohchráň, že by som to právo niekomu upieral, no keby všetci, ktorých poznám, aj ďalší, ktorí sa takto zastrájali za posledné štvrťstoročie, svoje hrozby naozaj splnili, bolo by nás tu ešte oveľa menej.