je celkom rozumné začať od začiatku, nuž a na začiatku týchto hier bola posledná večera. Keď réžia prenosu zo slávnostného otvorenia olympiády prvý raz ukázala ľudí rozostavených podľa slávneho obrazu Leonarda da Vinciho, bol som nadšený. Niekoľko sekúnd. Potom som si všimol, že tí ľudia sú muži oblečení v ženských šatách a so ženským mejkapom, takzvané drag queens. A nadšenie vyprchalo.

Nie kvôli drag queens. Tie ma nijako nevyrušujú, aj keď sa mi nepáčia. Dokonca ani to, že vyrušujú iných ľudí, ma nijako zvlášť nedráždi. Je to provokácia a provokovať sa dá len vtedy, keď je koho. Skôr mi vadila tá – či už skutočná, alebo predstieraná – blasfémia. Nie z osobných dôvodov, osobne sa ma to nemá ako dotknúť. Ale preto, lebo mi bolo okamžite jasné, že mnohých ľudí sa to dotkne spôsobom, ktorý mi už vadí.

Rovnako mi bolo jasné, že dotknutá strana sa ozve. A dalo sa predpokladať, že nie veľmi šikovne. Pretože u kresťanov je to rovnaké ako všade inde – tí najhlučnejší väčšinou nepatria medzi tých najšikovnejších. Namiesto jemného výsmechu Francúzom, ktorí si pomerne trápne privlastnili  revolučnosť (pričom tá ich revolúcia teda nedopadla práve najslávnejšie) aj Leonarda, prišli podobne trápne prehnane urazené reakcie.