snažím sa spomenúť si, kým som chcel byť ako chlapec, hrajúci sa na ihrisku v šedivých osemdesiatych rokoch. Spoločnosť bola doslova zakonzervovaná a zmrazená, a tak jediným útekom z reality bol pre mňa šport. V lete sme hrali futbal, v zime hokej a do toho tenis, volejbal a dokonca dnes úplne zabudnutú vybíjanú. Môj prvý futbalový vzor bol Panenka, potom som chcel byť Platinim, neskôr Moravčíkom. Alebo hokejovým brankárom Králikom či tenistom Mečířom. Keď sa na to detské blúznenie pozriem dnes, vidím, že športovci boli jedni z mála pozitívnych vzorov tých čias. Každý ich úspech vlial do našich detských žíl radosť a odhodlanie.
Viem si predstaviť, že dnešná mládež zažíva niečo podobné so Saganom, ktorý na Tour de France piatykrát obhájil zelený dres. Situácia je pritom dnes úplne iná ako v normalizovaných osemdesiatych rokoch, no v niečom je stále rovnaká. Slovensko kríva na obe nohy, žijeme vo svete, kde platia kaliňákovské a bašternákovské pravidlá, kde sa ľudia boja všetkého cudzieho ako čert kríža. Ale vo Francúzsku sa odohrával príbeh, ktorý ukazuje na inú, pozitívnu tvár Slovenska.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.