keď sa Emílii a Jurajovi Guothovcom zo slovenskej obce Sokolče narodil prvý syn Juraj, dostali zvláštnu ponuku. Emíliin brat Joe s manželkou Annou sa ponúkli, že ak sa páru narodí ďalšie dieťa, radi si ho osvoja. Joe a Anna Mikitovci žili v Kanade, kam ešte pred vojnou emigrovali.
„Namiesto drahej reštaurácie ho vzal do kostola.“
V roku 1948 prišli Mikitovci na návštevu ku Guothovcom na Slovensko. Svoju ponuku opäť zopakovali, no rodičia stále váhali, hoci stredná Európa vtedy nebola ideálnym miestom na život. O svojho druhého syna Stanka, ktorý sa im narodil počas vojny, napriek všetkému prísť nechceli. Obe rodiny sa o tejto záležitosti opäť bavili, keď zaznel plač. Ozval sa osemročný Stanko. Po chvíli jeho mama povedala vetu, ktorá celej rodine zmenila život: „Dobre teda, tak si ho vezmite.“ Stanka Guotha čakala dlhá cesta do Kanady. Mame sa neskôr priznal, že v osudnú chvíľu neplakal preto, že ho nechce pustiť za oceán. Plakal, lebo bol hladný. No toto priznanie prišlo neskoro. Jeho novými rodičmi sa stali Joe a Anna Mikitovci a zo Stanislava Guotha sa na lodi do Ontaria stal Stan Mikita.
nahromadená agresivita
Hokej nikdy predtým nehral. Na dvore často naháňal futbalovú loptu a iba raz si v zime požičal bratove korčule. Viac než hokejka či puk ho fascinoval samotný pohyb na ľade. Jeho ranou túžbou bolo stať sa pilotom. Vraj aby mohol odletieť za rodičmi späť do Československa. Hokej prišiel až oveľa neskôr. V čase, keď mali jeho rovesníci za sebou roky prípravy na ľade, sa malý Stan po prvý raz zadíval z okna a uvidel partiu -násťročných hokejistov. Najprv sa ich bál, potom sa k nim začal deň po dni hanblivo približovať, až kým si ho konečne nevšimli a neponúkli mu hokejku. Druhýkrát sa mu totálne zmenil život.