posledný krok býva obyčajne najťažší a špeciálne to platí pre našu futbalovú reprezentáciu. Môžeme napísať, že vo štvrtok v Belfaste sme utrpeli výhru alebo že futbal prehral na celej čiare, no všetky negatíva zatienil obyčajný holý fakt. Postúpili sme na Euro 2021. To sa cení najviac a treba za to našich chlapcov pochváliť. 

Aj keď spomíname na staré dobré časy pod taktovkou Vladimíra Weissa a Jána Kozáka, nemali by sme zabudnúť, že aj tímy pod ich vedením sa tam dostali po nervy drásajúcom poslednom zápase. Cesta na MS v Južnej Afrike sa zdala stratená, no v zasneženom Poľsku sme predviedli heroický výkon nad hranicou našich možností. Súper bol vo všetkých ohľadoch lepší, no na začiatku si dal vlastný gól, a zvyšok zápasu sme bránili hlava-nehlava. 

Aj pod Jánom Kozákom sme sa museli predrať na ME 2016 až v poslednom zápase. Čakali nás podpriemerní Luxemburčania. Po prvom polčase sme vyhrávali tri nula, no v druhej polovici súper znížil na 2:3 a nakoniec z toho bola ďalšia dráma, z ktorej nás vyslobodil až Hamšíkov gól v nadstavenom čase.

rozpačitá kvalifikácia

Keď si porovnáme obe úspešné kvalifikácie s tou aktuálnou, je tu jeden dôležitý rozdiel. Pod Weissom a Kozákom sme predvádzali výborný futbal, no keď sa pozrieme spätne na zápasy, ktoré viedli k postupu na Euro 2021, celkový dojem z výkonov národného tímu je skôr rozpačitý. Pavel Hapal najprv ťažil zo svojich predchodcov, no tím pod jeho taktovkou začal strácať, až sa nakoniec takmer rozsypal. Český tréner síce dostal tím do baráže, ale zväz ho pre slabé výkony tímu nakoniec odvolal.