je výsledok 0:5 skutočne kvalitatívnym rozdielom medzi Slovenskom a Španielskom? Bohužiaľ je, ale hovorme o tejto dobe a tomto Eure. Keby sme si túto otázku položili pred siedmimi rokmi, keď sme pod Kozákovým vedením zdolali Španielov doma 2:1, odpoveď by, samozrejme, znela nie. Lenže vtedy to bol úplne iný tím. Niektorí z  aktérov boli v najlepších rokoch, ďalší s futbalom medzičasom skončili. Áno, porážka v Seville je pre náš tím veľmi krutá, ale netreba z nej robiť národnú tragédiu. Skôr by sme ju mali brať ako výchovnú facku. Ukázala nám, kde sa naše mužstvo momentálne nachádza a, bohužiaľ, nevyzerá to, že môže byť lepšie. Na postup zo skupiny sme tentoraz nemali.

bez útočníkov

Slováci šli na Euro s malou dušičkou. Zahraničné médiá nás považovali za úplného outsidera a treba povedať, že ani doma sme našim príliš neverili. Na Euro sme sa doslova predrali uchom ihly cez útrpnú baráž. Ani v prípravných zápasoch sme neukázali nič extra. Treba však dodať, že tréner Tarkovič a jeho realizačný tím sa k mužstvu dostal len krátko pred barážou a svoju úlohu zvládol. No keďže pre pandémiu sa príprava scvrkla na dva priateľské zápasy, nemal veľa času s tým niečo urobiť.

Proti Poliakom sme hrali fakt dobre, hlavne prvý polčas nám pripomenul slávne éry pod Weissovým a Kozákovým vedením. Tarkovič sa rozhodol, že budeme hrať bez útočníkov. Išlo o núdzové riešenie, lebo Strelec a Schranz sa zranili a Ďuriš s Boženíkom nemajú formu. Vyšlo to. No keď podobnú zostavu zopakoval aj proti Švédom, už to nefungovalo. Stalo sa, že v strede poľa sme vybojovali loptu, ale vpredu nebol nikto, kto by si ju vypýtal. Pritom to bol jeden z mála spôsobov, ako prekonať precíznu švédsku obranu.