plačúci otec bol tiež futbalista. Dondinho. Jasné, že sa tak nevolal, v Brazílii si osvojili taký zvláštny zvyk, dávať si prezývky. Celkom praktické pri ich menách. Takže aj čierny odhodlaný chlapec Edson Arantes do Nascimento bol doma Dico, ktorý utešoval otca, keď Brazília prišla o titul. Neskôr mu deti z favely (niečo ešte horšie ako brazílsky Luník IX v najhorších časoch) vymysleli prezývku Pelé. Najskôr s ňou nebol úplne spokojný. Už len preto, ako sám tvrdil, vznikla jeho skomolením mena Bilé. Brankára, s ktorým jeho otec hrával. Ale keď tie štyri písmená začali 16-ročnému chlapcovi skandovať postupne až státisíce brazílskych futbalových fanatikov, tak mu to až tak neprekážalo.

V roku 1950 mal Edson Arantes do Nascimento (ďalej fakt už len Pelé) desať rokov. Vo favale si pred chatrčou kopal s ďalšími bosými kamarátmi handrovú loptu a chodil do mesta leštiť topánky, aby si privyrobil pre rodinu. Nemali ani na kopačky. Možno by si tieto Pelého „detské radovánky“ mohli v rôznych dokumentoch overiť dnešné, večne nespokojné deti s mobilmi v ruke, značkových handrách a v stoeurových teniskách.