ťažko pochopiť, ako môže niekto, kto má viac ako povedzme 40 rokov, tvrdiť, že šport a politika k sebe nepatria. Tým mladším sa to dá ešte odpustiť, keďže si nepamätajú vyslovene politické zápolenie Východ verzus Západ na každej letnej či zimnej olympiáde, na každých majstrovstvách sveta. Na hrdosť našich, rozumej socialistických športovcov, keď sa „nám“ podarilo zvíťaziť nad „nimi“. Šport bol totiž jediné „politikum“, v ktorom sme Západ dokázali tromfnúť. A tak sme si to aj poriadne užívali. 

A keď zostaneme doma, máločo malo väčší politický náboj ako víťazstvá československých hokejistov nad „Rusákmi“, dirigované Jozefom „Žiletkou“ Golonkom: na zimných olympijských hrách v Grenobli v pamätnom roku 1968 a o rok neskôr na hokejových majstrovstvách sveta vo Švédsku.

ako to bolo s apartheidom

Poďme však do tej histórie, z ktorej by sme sa mali poučiť. Poďme do obdobia rokov 1960 – 1990, do obdobia, v ktorom existoval celosvetový bojkot športovcov z jednej krajiny. Skutočne to tak bolo, skutočne existovala krajina, ktorej športovci mali zakázané zúčastniť sa športových podujatí organizovaných Medzinárodným olympijským výborom a väčšinou celosvetových športových organizácií.

Pravdepodobne niet lepšieho argumentu pre úzke spojenie medzi športom a politikou, než bola športová odozva na apartheid v Južnej Afrike.