nie zlí, ale nešťastní, pričom vrchol ich nešťastia spočíva v tom, že o tom nevedia, ba dokonca ich nešťastie sa im môže javiť ako šťastie, hoci zväčša je to len nejaká hmota zapĺňajúca miesto, kde by malo byť šťastie. Sú tam veci a zážitky, ale nie naozaj prežité, iba akosi absolvované. 

Zároveň si myslím, že šťastie je kvalita, ktorá vyrastá predovšetkým z nášho vzťahu k sebe samému, respektíve z toho, ako hlboko a ako dobre sa sami poznáme, koľko času a úsilia tomuto sebapoznaniu venujeme a do akej miery – a či vôbec – sme zmierení s tým, že dokonale sa nespoznáme nikdy.