a tak ako každý rok sme sa mali niečo naučiť. Napríklad aj to, že po covidovej pandémii sme nenásytní. Nevieme sa nabažiť všetkých možných príležitostí. Len jedno nám chýba – zastavenie sa. Úplne skromné ničnerobenie. Len tak si posedieť pri dobrom čaji v kruhu rodiny, kde sa rozprávajú príbehy. Možno aj tie strašidelné pre menšie deti, alebo aj tie skutočné, ktoré znejú tak neuveriteľne. Spomínať na tých, ktorí nás predišli do večnosti. 

Šúpať s chuťou mandarínky a deliť sa o mesiačiky. Pomaličky piecť drobné čajové pečivo a voňať od múky, škorice a vanilky. Popri tom počúvať pekné melódie plné nádeje a očakávania. Vyrobiť si doma ozdoby, ktoré možno budú trochu gýčovité, ale urobené s láskou, lebo v každej ozdobe bude aj jej príbeh, ktorý do nej vložíme.