najmä preto, lebo sa pravidelne stretávam s ľuďmi, ktorí s Tomášom veľa zažili a veľmi intenzívne na neho spomínajú, ale aj preto, že Martin Šulík pripravuje o ňom dokument. A zároveň som od skupiny starších občanov združených pod názvom Ukrývané deti dostal za úlohu niečo o ňom napísať do malého občasníka, ktorý registruje všetky ich aktivity. 

Necítim sa veľmi povolaný, ale zodpovednosť mi nedá byť ticho. Stále je na svete dosť múdrych ľudí, ktorí mali s Tomášom oveľa intenzívnejší styk než ja, a tiež takých, ktorí majú jeho tvorbu dokonale naštudovanú. Ja som len spevák, ktorému sa niekedy ušlo pár textov z pera majstra, ktorého som oddávna obdivoval. Prvá moja spomienka na Tomáša je spojená s Roháčom. To bol kedysi taký humoristicko-satirický týždenník, ktorý sa dal čítať. To neznamená, že ostatné tlačoviny nemali písmená. Mali, ale boli takmer o ničom. To, čo sa v nich písalo, nevzbudzovalo v nás ani tú elementárnu zvedavosť, aby sme si prelistovali obsah. Nie. 

Človek chytil noviny do rúk a okamžite išiel na poslednú, športovú stranu. Kultúra na predposlednej strane sa len prebehla očami, či náhodou v titulkoch nie je niečo, čo by stálo za reč. Roháč, to bolo niečo iné. Tam sa dalo čítať a vidieť kadečo. Kreslený humor s komentárom, dialógom alebo bez slov bol veľké lákadlo. Bolo tam kadečo s významom, ktorý bol skrytý do malého detailu, alebo do slov, ktoré mali vždy viac významov. V tomto tvorivom kolektíve uverejňoval Tomáš svoje epigramy a aforizmy.