všetko to ostatné, čo sme sa učili v škole o rokoch, ktoré boli historicky pre Slovensko a Slovákov dôležité, poznám len sprostredkovane. Našťastie z viacerých prameňov, čo je tiež veľmi dôležité pri formovaní vlastného názoru. Či ten môj vygenerovaný názor je správny, to, samozrejme, nie je isté. Máme však aj takých historikov, ktorým verím. Najmä preto, lebo argumentujú faktami a pritom ich nedeformujú. Jednoducho povedané, dnes má človek dostatok možností vyskladať si z dostupných informácií svoj objektívny názor. To ale teraz nemusím, lebo ja sa chcem s Vami podeliť len o to, čo viem, lebo som to zažil.

Ráno 22. augusta 1968 som sa, ani neviem prečo, postavil do radu pred pekárstvom na Obchodnej ulici vedľa podniku U sedliaka. Býval som vtedy na internáte „Bernoláčka“, stravoval sa v študentskej menze. Do očí sa mi tisli slzy. Hanbil som sa plakať. Bol som bezradný. Tá situácia bola pre mňa zdrvujúca. Cítil som, ako strácam krv a ubúda mi aj chuť do života. Čo s nami teraz bude? Akurát teraz, keď sme boli tak rozbehnutí, keď sme jediný raz dokonca verili aj našej „rodnej“ strane alebo jej predstaviteľom. Keď sme si mysleli, že sme súčasťou sveta. Keď do Véčka prišiel študent – muzikológ z USA, ktorý našej skupinke New Blues Five povedal, že hráme ako Blood, Sweat and Tears!