to, čo bolo, je za nami a my musíme myslieť na to, čo bude. Mimochodom, Čo bude je aj názov jednej pesničky, ktorú som na text Vlada Krausza spískal s Ivanom Táslerom. Občas je dobré pozrieť sa dozadu, aj keď v hudbe to ide viac dopredu. Minimálne preto, lebo stále prichádzajú noví mladí tvorcovia, ktorí poznajú históriu a majú ambíciu skĺbiť toto svoje poznanie s chuťou byť originálnymi, svojskými, vynaliezavými a tiež rozpoznateľnými. 

Ja som mal po absolutóriu stavebnej fakulty 25 rokov a hudba so mnou tak lomcovala, že som o práci vo vyštudovanom sektore nechcel ani počuť. Vtedy, ako 26-ročný, som sa stal na chvíľu (2 roky) prvý raz profesionálnym hudobníkom. Československý rozhlas, môj vtedajší zamestnávateľ, mi dal neplatené voľno a ja som nastúpil do Orchestra Gustáva Offermanna ako spevák a gitarista. Ofi, ako sme ho familiárne volali, mal vtedy 50 rokov. Bol to rozhľadený, úspešný, známy kapelník, s ktorým predo mnou hrali niekoľkí vynikajúci jazzoví hudobníci. Budem konkrétny, väčšina z nich už nežije a zaslúžia si, aby sme si na nich spomenuli: Laco Gerhardt, Karol Ondreička, Dušan Húščava, Milan Vašica, Stano Sulkovský a mnohí ďalší.