nie, nikdy som tam nežil, ale Budapešť bola vždy najbližším zahraničným veľkomestom, do ktorého sme mohli relatívne slobodne cestovať.  Relatívne preto, lebo ja si pamätám, že kedysi sme museli mať vycestovaciu doložku aj do Maďarska. Pasy sme totiž ako slobodní občania ľudovodemokratického Československa vôbec nemali a tá doložka platila s občianskym preukazom. Prvý raz som sa tam dostal, keď som mal asi 15 rokov. Žila tam sestra mojej mamy a  konečne sa od konca vojny dalo ísť do Pešti, aby sa mohli stretnúť. Ja viem trochu  po maďarsky, ale nevedel som vysloviť názov ulice, v ktorej bývali. Üllöi út. Skúste to. Električka, ktorá po nej premávala, a ruch ulice robili veľký hluk, nespal som niekoľko nocí. Písal sa rok 1958, bolo dva roky po tamojšej kontrarevolúcii.

Na Rákóczi út bol obchod s platňami, ktorý mal špecialitu. Majiteľ vám predložil zoznam, síce nekvalitných, zato svetových nahrávok, ktoré vedel  na objednávku nahrať na hliníkový kotúč s čiernou emulziou. Tak som si do Prešova doniesol magický LP sampler s mojimi obľúbencami. Elvis Presley, Bill Haley, Little Richard, Fats Domino a ďalší. To bol absolútny gól.