poctivé zapľuvané „komančské štyrky“ bez obsluhy, s pohármi v lepšom prípade chutiacimi po saponátoch, v horšom len po tej vechťovej vode, kde sa čapovalo zvetrané pivo z nikdy nepreplachovaných trubiek a smrad bol taký intenzívny, že z neho reálne štípali oči. Puch alkoholom nasiaknutých sotvakedy umytých spotených proletárskych tiel, lacného tabaku a záchodov, ktoré sa súdny človek, nie pravidelný hosť, neodvážil použiť ani v núdzi najvyššej, a tak radšej vybehol uľaviť si „na čupáka“ kamsi von.
Miesta celkom bez hedonistickej romantiky, kde sa nehralo ani na pohostinnosť, ani na ľudskú dôstojnosť, ale chodilo sa tam len a iba chľastať. Nie živo, veselo, družne diskutovať pri poháriku a cigaretke, ale drsne, temer existenciálne slopať, teda ak by ich programoví návštevníci vedeli, čo slovo existenciálne znamená.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.