dobré mravy neplatia dlho, ale fascinujúce je, ako sa vytrácajú už aj princípy predvídateľnosti a miery. Človek si hovorí, že toto azda už nie, sem už sa nepôjde, musia aj tí ľudia tam mať nejakú záklopku či spätný ventil: nejaký mechanizmus, ktorý im zabráni robiť veci, ktoré možno vzápätí oľutujú aj oni sami, ale už ich nemožno vziať späť. 

Lenže pripustiť omyl, nieto ešte sa ospravedlniť by bolo priznanie slabosti, tak držia pozície za každú cenu a dúfajú, že dnešnú blbosť prekryje a vytlačí blbosť zajtrajšia. A medzitým slušní, normálni ľudia naďalej žijú svoje životy, akurát vo vzťahu k tomu marazmu akoby ich žili intenzívnejšie, radostnejšie, zmysluplnejšie, akoby sa práve tým zmyslom podvedome snažili prehlušiť, prebiť ten nezmysel.