dnes to znie možno chválenkársky, ale ja som vtedy nespomínal na žiadne staré časy, lebo som žil plný očakávaní, čo prinesie ďalší deň. Teda budúcnosť. Covid nám jeden rok vymazal, preto máme len 49. ročník, na ten okrúhly si ešte rok počkáme. Sám sa čudujem, že to celé rýchlo prebehlo a ja si tak málo pamätám z tých päťdesiatich ročníkov. Ako to vlastne všetko bolo? Ak by som Vám chcel povedať niečo napríklad o 43. ročníku, tak mi nestačí zalistovať v mojej pamäti, ale aj v knihe Mariana Jaslovského Džezáky: Doba a scéna, na ktorej som sa tiež podieľal. Tá vyšla pred desiatimi rokmi a dôkladne rozoberá 40 rokov histórie festivalu. Chýba v nej to, čo sa medzičasom udialo. 

Asi budeme musieť dopísať aj tú novodobú históriu, lebo tesne po odznení posledných tónov ktoréhokoľvek ročníka sa všetko stáva históriou. Historickou osobnosťou je aj nadšený organizátor, basista vtedajšieho Revival Jazz Band Miloš Paška, ktorý si myšlienku festivalu fanaticky vzal do hlavy a ako prvý ju pred päťdesiatimi rokmi zrealizoval. Ja som mu len nesmelo pomáhal. Po prvom ročníku nás ale Miloš opustil a vtedy som si povedal, že v jeho šľapajach pôjdem ďalej. Ale nie sám. Vo Véčku vtedy existoval tzv. džezový krúžok.