ono sa to asi ani inak nedá, zvlášť ak som si možno do nejakých šiestich, siedmich rokov myslel, že niet ľudského sídla, ktoré by nemalo vlastnú železničnú stanicu. Preto je pochopiteľné, že rád, naozaj veľmi rád cestujem vlakom, a to aj v prípadoch, keď by cesta autom, autobusom, ale i koňmo, bicyklom či rovno peši bola nielen jednoduchšia, ale aj rýchlejšia. 

Nevadí, ja idem vlakom. Moji blízki síce túto moju vášeň nezdieľajú, ba čo viac, pokladajú ju za prekliatie, ale snažia sa mi vyjsť v ústrety, a tak cestujú so mnou, pričom ticho dúfajú, že ma to azda prejde, zvlášť po tých temných skúsenostiach, ktoré nás už na ceste vlakom postretli.