veď toto je moja dlhoročná najobľúbenejšia činnosť. Keď hovorím dlhoročná, tak rád priznávam, že som s tým začal kedysi v časoch, keď som mal asi 15 rokov. Na moje dlhé naliehanie mama vtedy kúpila Hudobnú skriňu. Musím to napísať s veľkým H, lebo to bol oficiálny názov dôležitého kusu nábytku, ktorý v sebe skrýval gramofón, rádio, reproduktor, zosilňovač a poličku na platne. Jednoducho zázrak. Svojmu koníčku som vyhradil izbu, do ktorej mali priamo z ulice prístup moji kamaráti. Tam to celé začalo. Počúvali sme hudbu a debatovali o nej. Niektorí už vtedy hrali na hudobných nástrojoch, ale ja som bol len nadšený poslucháč. To mi ostalo. 

Podeliť sa s niekým o to, čo a prečo sa mi páči v hudbe, považujem takmer za akúsi duchovnú masáž. Ešte jedna spomienka. V Prahe, v Bratislave, ale aj v iných mestách kedysi existovali inštitúcie s názvom Divadlo hudby. Na rohu Laurinskej a Nedbalovej, kde je dnes Studio Café, bolo ešte začiatkom 60. rokov malé hľadisko, kreslá tak asi pre 30 divákov, scéna s premietacím plátnom a zvuková aparatúra. Tam sme chodili počúvať hudbu. Takú, ktorá oficiálne u nás neexistovala, lebo bola zo Západu. Hovorené slovo a diapozitívy na plátne boli súčasťou takého predstavenia.