nie až toľko, aby sme mohli hovoriť o eidetickej pamäti, ale napríklad viem, že keď som bol v roku 1997 na školskej exkurzii v Krakove, Janusz Muniak, na ktorého koncert sme sa šli pozrieť viac-menej náhodou, mal oblečené hnedé menčestrové sako. Pamätám si však nielen až absurdné detaily zo života, ale aj dôležité veci, s výnimkou mien a tvárí, ktoré si síce pamätám tiež, ale oddelene. 

V praxi to znamená, že si musím spomenúť, keď niekoho stretnem, zvlášť po dlhom a ešte dlhšom čase, ako sa dotyčný volá, čo sa mi síce nepodarí, až kým sa mi dotyčný nepripomenie, ale zato si spomeniem práve na nejaký ten detail.