nie až toľko, aby sme mohli hovoriť o eidetickej pamäti, ale napríklad viem, že keď som bol v roku 1997 na školskej exkurzii v Krakove, Janusz Muniak, na ktorého koncert sme sa šli pozrieť viac-menej náhodou, mal oblečené hnedé menčestrové sako. Pamätám si však nielen až absurdné detaily zo života, ale aj dôležité veci, s výnimkou mien a tvárí, ktoré si síce pamätám tiež, ale oddelene.
V praxi to znamená, že si musím spomenúť, keď niekoho stretnem, zvlášť po dlhom a ešte dlhšom čase, ako sa dotyčný volá, čo sa mi síce nepodarí, až kým sa mi dotyčný nepripomenie, ale zato si spomeniem práve na nejaký ten detail.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.