a sníva sa mi, smrť sa mi sníva, ten akt, ten motív, ten moment, keď vo sne zrazu viem, že toto je moja posledná myšlienka pred koncom, úplne posledná, a už nebude nič. Žiadna metafyzika ani kontinuita, ale koniec, prozaicky banálny. A v tom sne je s ním spojený pocit úľavy, čo je posledná emócia, ktorú evidujem. 

A potom sa ráno zobudím, naozaj náramne oddýchnutý, podstatne oddýchnutejší ako po iných spánkoch, a vlastne som dosť prekvapený, že som hore. Aj sa teším, nie že nie, aj sa mi uľaví a veľmi, že predsa len ešte nie som mŕtvy, ale azda je mi aj trocha ľúto. Akože už bol pokoj a teraz zase nie je, poďho vstať, zuby umyť a zase žiť.