Nedávno so mnou robili rozhovor v rámci jednej dokumentaristickej série a hlavnou otázkou bol zmysel života. Zdá sa mi, že slovenčina nám túto otázku defaultne rámcuje tým, že slovo „zmysel“ nás núti chápať vo význame fyzickej skúsenosti.

V rámci Oxfordu som sa nedávno presťahoval do nového bývania. V izbe ma čakal krásny, ale starý stôl, ktorý bol pre moje potreby, žiaľ, úplne nepraktický.

S prekladmi klasických sci-fi kníh do slovenčiny je to síce stále lepšie, v žiadnom prípade však nie sme za vodou a toho, čo treba preložiť, je dramaticky viac ako toho, čo už preložené bolo.

Rozmýšľal som nad tým, koho by som mal ešte zaradiť do galérie veľkých muzikantských postáv z mojej histórie.

S príchodom jesene som ponúkol niekoľko večerných online kurzov, ktoré začínajú tento týždeň. Jeden z nich je pokračovaním obľúbeného kurzu Filozofia a duševné zdravie spred leta.

Tento víkend bude v Bratislave rušno. Jazzáky veľmi neovplyvnia náš bežný život a, samozrejme, väčšina si ani nevšimne, že sa niečo deje, ale my, ktorí to máme už tradične zafixované ako dôležitú súčasť ročného kalendára, sa tešíme na stretnutie s množstvom hudobníkov z celého sveta.

Na Nobelovej cene, pochopiteľne tej za literatúru, keďže v tých ostatných sa neorientujem už vôbec, ma už tradične najviac prekvapuje, ako sa zrazu z prakticky neznámej spisovateľky či spisovateľa stane spisovateľ/spisovateľka známy či známa.

Žuvačky, silónové pančuchy, rifle, dámsky deodorant, fejkový Walkman z Maďarska a za hrsť odznakov všakovakých hudobných skupín tiež odtiaľ, lebo Maďarsko pôsobilo ako zem zasľúbená.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.

Každý boží deň nejaký zvrat, nejaká udalosť, nejaká blbosť, banálna vec, ale pokojne i vec dramatická, zásadná, principiálna – v tom množstve to ale naozaj ťažko rozlíšiť.