zajakávala sa. Plač ju niekoľkokrát zradil. „Taký šikovný chlapec a oni ho dali na špeciálnu školu.“ Vyzbierali sa slová na vetu a slzy na povodeň. To bolo prvýkrát, keď som sa dozvedel, aký špinavý biznis je diagnostika detí na Slovensku.
Naša prvá rómska vysokoškoláčka, dnes fyzioterapeutka, spomína: „Do škôlky som nechodila, ale mama sa chodila pýtať, čo ma treba naučiť a venovala sa mi doma. Prvého septembra som prišla do školy ako všetky deti. Nás Rómov postavili do radu. Do jedného radu tých, čo chodili do materskej školy, a do druhého radu nás ostatných. Spísali si naše mená a oznámili našim mamám, že nastupujeme na špeciálnu školu. Moja mama sa na druhý deň išla hádať za riaditeľom. Vyhádala si, že ostanem na základke, ale ostatní kamaráti skončili v špeciálnej.“
Začal som zisťovať a snoriť. Dieťa sa diagnostikuje len raz. Pred nástupom do školy. To je jeho definitívny status. Na celý život. Diagnostické centrum napĺňalo špeciálnu školu. A to za každú cenu. Na jednu učiteľku potrebovali nazbierať aspoň sedem žiakov, aby sa otvorila trieda, inak musia prepúšťať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.