náš adoptovaný synček už má štyri mesiace preč a je z neho utešené, radostné batoľa. „Vôbec nevyzerá, že je čierny,“ hovoria mi často ľudia, ktorých stretnem. „Ešte skoroduje,“ odpovedám, ale v duchu si vždy uvedomím tú istú vec. Vždy bude posudzovaný dvojmo. Pre mňa ako jeho mamu neexistuje žiadne etnikum. Niežeby som ho chcela popierať, božechráň, už sa teším, ako mu to vznešené, čo na Rómoch obdivujem, sama ukážem.
Ale náš chlapec je jeden konkrétny človiečik, veľmi osobitý a čarovný, ktorého od rána do noci skúmam, pozorujem, teším sa z neho a komunikujem s ním ako jeho mama. To, že má tmavé vlasy a hnedé oči, je presne také isté ako to, že náš biologický syn (tiež nevedno prečo) má vlasy ryšavé.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.