cítil som sa pri nej v bezpečí. Nikoho ku mne nepustila. Pracovala od pondelka do stredy. Tie tri dni nikto nechodil. Harmónia pokoja. V štvrtok a piatok prišli zástupy.
Priestory pôvodného obecného úradu sme spoločne po pár mesiacoch opustili. Nepatrili do nášho storočia. Alebo som tam jednoducho nepasoval ja. Obecný úrad som presťahoval do klubu mladých v kultúrnom dome. Klub mladých nespĺňal kritéria. Svoje si už odžil. Zariadený jednou zasvinenou posteľou. A tie steny, hotová monografia posledných dvadsiatich rokov života obce. História sa zažrala do omietky.
„Robil som, čo som mohol, no roky socializmu nezmažeš.“
Z klubovne sme urobili dve dlhé a úzke kancelárie. A tak vznikol nový obecný úrad, kde som nasťahoval aj zdedenú kolegyňu. Ľudia sa jej báli ako čert kríža. Štyri roky som sa z nej pokúšal urobiť demokrata. Ak nebudem k sebe prísny, možno by sa dali vymenovať malé úspechy, no nebol to veľmi badateľný posun. Robil som, čo som mohol, no roky socializmu nezmažeš. Presne poznala svoje zodpovednosti a úspešne sa ubránila každej ďalšej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.