prvýkrát sa to stalo pri prezidentských voľbách. Vtedy si zvyšok krajiny, roky skrčený a zahriaknutý, vôbec neveril. Reči smeráckych marketérov o neskúsenom amatérovi z Popradu, ktorý nemá šancu, tak preberali nielen večne sa mýliaci politológovia typu Chmelár, ale aj triezvejšie médiá. No Andrej Kiska neporaziteľného Fica s prehľadom porazil.
Druhýkrát sa to stalo v posledných parlamentných voľbách, keď Smer stratil dominanciu. Už mu nestačila pomoc antireformných síl ako v roku 2006, takže bol premiérovo odkázaný aj na časť reformného tábora. Prihlásil sa Bugár a ten druhý, prirýchlo a prilacno, ale dojem strácajúcej sily Fico odvtedy nedokázal zakryť.
„Rozhodnutie, o ktoré žiada 70-tisíc signatárov a množstvo osobností parlament, chce dať Smer s Kresákom do rúk Macejkovej s Brňákom.“
Tretíkrát sa to deje v týchto dňoch. Zatiaľ si to málo uvedomujeme, ale široko vedený zápas za zrušenie Mečiarových amnestií vyrazil Smeru z rúk aj to posledné, čím tu roky disponoval – schopnosť získať prevahu vo verejnej mienke. Stačilo 20 renomovaných právnikov, 200 odvážnych osobností, 70-tisíc podpisov a náhodne načasovaný film, a Smer skrotol ako nikdy – tému a zmenu správania vnútila Ficovi občianska spoločnosť!
Ešte to celkom nevidno, ale je pravdepodobné, že sa práve teraz začala doba postsmerová.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.