ako dieťa som poznala staručkého kňaza na Vlkolínci, kde sme po Bielej Púti a po ceste Uhliskom dorazili z mojej rodnej obce. Otec Paľko bol vždy pripravený rozdať úsmev, pripraviť liptovský hamburger (čiže chlieb s masťou a cibuľou) a nahrať si svoju vlastnú kázeň. Preventívne. Keď ho zavolali na výsluch, vždy so sebou zobral nahraté kázne, aby mu niekto nepripísal niečo, čo nepovedal. Občas sa rozrozprával o svojich spolužiakoch z noviciátu: o Jankovi (Korcovi) a so smútkom hovoril najmä o Tomášovi. Až neskôr som sa dozvedela, že ním má na mysli mladého Munka, jezuitského novica.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.