Luther, Biblia a verejnosť

„Žiadny verný kresťan nemôže byť nútený veriť niečomu, čo nie je v Svätom Písme,“ vyhlásil Luther v dišpute v Lipsku 5. júla 1519. Rím proti tomu obhajoval autoritu cirkevnej tradície a autoritu pápeža – k dohode nedošlo. V júni 1520 Lev X. vydal bulu Exsurge domine, v ktorej odsúdil všetky Lutherove spisy a kázne „v latinčine a každom inom jazyku“. Keď bolo zrejmé, že nápravu cirkvi nie je možné čakať od cirkevnej vrchnosti, Luther sa s výzvou na uskutočnenie reforiem obrátil na „kresťanské kniežatá nemeckého národa“. Reformy treba urobiť v duchu viery, ktorú má každý kresťan: „Prečo by sme my nemohli vedieť, čo je podľa viery správne a čo nie?“

Takýto prístup k reforme vyžadoval znalosti Biblie, ktoré v stredoveku často chýbali aj duchovným. Erazmus v Chvále bláznovstva z roku 1511 satiricky hovorí o teológoch, ktorí „sú vo dne, v noci tak zaujatí svojimi nezmyslami, že nemajú čas ani na jedno evanjelium alebo jednu epištolu sv. Pavla“. No ak mali byť reformy v rukách laikov, nástojčivou požiadavkou bolo dať im do rúk Bibliu, ktorej budú dobre rozumieť.