Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.

Asi riskujem, že s vaničkou vylejem aj dieťa, prípadne strelím gól do vlastnej brány, ale musím skonštatovať, že v poslednom čase ma máločo pobavilo viac ako konsenzuálne pobúrenie nad tým, že sa nám zdvihnú ceny kníh.

Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

V aktuálnom kontexte vyčíňania počasia sa zvykne pripomínať floskula, ako nám raz za čas príroda pripomenie, akí sme maličkí a aké sú naše problémy malicherné.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Ani krčmy už nie sú, čo bývali, dá sa však našťastie ešte stále naraziť aj na také, čo si pamätám z detstva a mladosti.

Je každého názor rovnako hodnotný? Všimol som si, že istý vysokopostavený slovenský predstaviteľ sa snaží vyjadrovať tak, aby sa zdalo, že je nad vecou a zdanlivo ku každému férový.

Dokument Najhviezdnejšia noc popu o nahrávaní piesne a videa We Are The World je úchvatný. Je tam veľa zaujímavých epizódok. Napríklad ten moment, keď sa Stevie Wonder a Ray Charles učia spolu v Braillovom písme text pesničky, je jedinečný.

Do kín prišiel Beetlejuice Beetlejuice, a nenapísal som omylom dvakrát to isté slovo, tak sa ten film volá. Epanastrofa vyjadrujúca, že ide o pokračovanie filmu Beetlejuice z roku 1988, teda snímky, ktorá v tom čase svetu ukázala, že s Timom Burtonom, jej režisérom, treba do budúcnosti rátať.

Bol som v Budapešti. Na tom, samozrejme, nie je nič mimoriadne, ale pre mňa Budapešť bola a stále je miesto, v ktorom som prežil veľa dôležitých okamihov svojho života.