Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fotoaparát už na cesty nenosím

.vladimír Ledecký .stĺpčeky .svet hrhovského starostu

Do  Mjanmarska (Barmy)  som si kúpil letenku na podnet kamaráta. Deň pred odletom mu do toho čosi vbehlo. Asi manželka. Tak som vycestoval sám.

Fotoaparát už na cesty nenosím Natália Ložeková / natalialozekova.sk

na barmskú pôdu som vstúpil s očakávaním  jazykovej bariéry. Na moje prekvapenie v Mjanmarsku každý čo-to po anglicky vedel. S batohom na chrbte som sa od rána do večera potuloval po tej prepálenej krajine. Bezcieľne, len za nosom, za niečím novým. Zavítal som do miest, kde turisti nechodia. Často sa ma pýtali, či som sa stratil. Nestratil. Vedel som, že som v Mjanmarsku, že nič konkrétne nehľadám. To mi stačilo, necítil som sa stratený. 

Podvečer, upotený a s množstvom kilometrov v nohách, stojím pred nejakou bránou. Asi kasárne, lebo tam pobehovali vojaci. Oproti, na konci toho objektu, som zazrel druhú bránu a za ňou honosný nápis Hotel Kojot. Tam zložím hlavu, možno bude aj sprcha a niečo chladené. Ani sekundu som nezauvažoval a šup ho priamo do Kojota. Pri bráne sa vojak čohosi dožadoval. Ale po mojom ráznom „nezdržuj“ ma nechal ísť. Submisívny typ, asi. Mám to overené, že aj keď ľudia nepoznajú váš jazyk, z intonácie pochopia. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite