kedysi táto socha bývala v babienci (to je náš osobitý výraz). Teda v tej časti kostola, ktorá síce je kostolom, ale nie úplne. Taká predsieň. Tam zväčša postávajú mladíci alebo maminky s malými deťmi. A tam stávala aj moja mama s mojimi súrodencami, ktorých zaujímalo kadečo inšie, len nie to, čo sa práve dialo. A tak sa sestra na sochu svätého Antona, ktorá bola v životnej veľkosti, vždy nejako nalepila, aby si obzrela kvety alebo malého Ježiška. Alebo...ako v tú nedeľu, zaujali ju sandále. Anton mal jednu nohu z podstavca akoby chcel urobiť ešte jeden krok. A tak mu sestra chodila prstom po sandáloch, a potom jej napadlo svätého poštekliť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.