študovala som všetko, čo o kauze bolo dostupné. Neustále som sa hádala s tými aj s onými. Chýbal mi zásadný argument, aby som sa nemusela opierať len o vlastné hlboké presvedčenie. Rozumejte mi: Aj tým najsilnejším argumentom (Zimákovej basa na dva a pol roka natvrdo s malým bábätkom, v prospech odsúdených atď.) sa dalo vždy nejako protirečiť a ja, ktorá som roky presvedčená, že to bol svinský eštebácky proces, som bola zrazu neistá. Chýbalo mi v ruke to správne eso.
Ťažko argumentovať voči tým, čo nepochybujú o vine. Hoci celá konštrukcia prípadu vždy smrdela na sto honov. Povážte: Siedmi mladí muži, opití z vína, znásilnia rad za radom dievča a keď sa ono vyhráža, že ich udá, sadnú si a žrebujú, kto ju odpraví? To aký netalentovaný eštebácky dramatik vymyslel? A ďalej: Keď prídu na miesto činu, rozhodnutí utopiť ju, znásilnia ju ešte raz, však škoda nevyužiť príležitosť, nie? ... Ehm. Keby išlo o vojakov spsychopatizovaných vo vojnovom konflikte, dobre, ale bývalí študenti, chlapci z diskotéky na Mlynoch? Však by už boli pološialení od strachu a zúfalstva! Ale dobre – sú to predsa psychopatické osobnosti, majú na to posudok od Dobrotku.
A tak títo brutálni vrahúni nechajú v aute čakať vystrašenú Zimákovú, to druhé dievča, svedkyňu ich vraždy, aby ich mohla z toho neskôr usvedčiť? Prosím vás pekne!
„Ťažko argumentovať voči tým, čo nepochybujú o vine.“
Napriek tomu som v hádkach s tými, čo tak poctivo študovali spis, nenachádzala argument, ktorý by bol absolútny a nevyvrátiteľný. Pomaly mi už dochádzali sily a zmierovala som sa s tým, že skrátka treba veriť v to, že osud raz takýto dôkaz prinesie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.