Vaše poviedky dostali otca z kómy

pamäť na tváre mám výbornú, aj keď sem-tam neviem pričleniť k tvári identifikačné údaje. Teraz môj softvér v hlave šliapal naplno, prepájal, kombinoval. Nič, žiadny výsledok. Nemám ani šajnu, kto to je. Žena sa na mňa milo usmieva a vychutnáva si fakt, že ju neviem zaradiť. Mám pocit, že presne vie, čo  mi beží v hlave. „Nie, nepoznáte ma a ani sme sa nikdy nestretli. Ale ja vás poznám. Nie síce osobne, no sprostredkovane, cez vaše poviedky. Prečítala som si vašu knižku poviedok a páčila sa mi. Mám za sebou ťažké obdobie, môj otec ležal v nemocnici v kóme. Pravidelne som za ním chodila. Lekári celú rodinu už pripravili na to, že keď sa nepreberie v najbližších dňoch, môže to byť kritické. Tak sme chodili za ním a čítali mu pri posteli noviny. Možno to vníma. A raz som zobrala vašu knižku, že si ju ešte raz prečítam. Čítala som ju nahlas, aj pre otca. On pri tretej poviedke precitol a chytil ma za ruku. Zmobilizovala som lekárov. Začali lietať okolo neho. Otec sa prebral. Otec začal vnímať, spoznal ma, usmial sa, zašepkal moje meno. Bola som neskutočne šťastná. Keď ten ruch utíchol, lekár sa ma pýtal, že čo sme s ním robili predtým, než sa prebral. „Čítala som mu knihu.“ „Akú knihu ste mu čítali? To je čo za kniha? Kde sa dá kúpiť táto knižka? Kto to vydal, zdravotná poisťovňa?“