počul som za posledné roky veľa rád, ako by sa mal odvolaný arcibiskup správať. Niektoré boli neúprimné a iba s námahou zakrývali spokojnosť s tým, čo sa Róbertovi Bezákovi stalo. Ale niektoré boli múdre a prajné. Počul som tiež veľa ponôs na konanie arcibiskupa v rokoch po odvolaní. Niektoré ponosy zneli pokorne, no boli pyšné a neláskavé, no niektoré boli myslené s účasťou, smútkom a snahou pochopiť.
Ale ja si neviem pomôcť – to, čo sa Róbertovi Bezákovi stalo, je taká do samotného neba volajúca krivda, že akékoľvek rady a posudzovanie jeho následných krokov vlastne až tak nepočúvam. Lebo keď niekomu lžou poškodíte samotné jadro jeho života, rady a ponosy mi prídu nepatričné.
Tóno Srholec mi občas vravieval, že Róbert Bezák by urobil najlepšie, keby po odvolaní nebojoval za svoju rehabilitáciu, ale robil hoci aj smetiara, lebo tým by sa stal chodiacim svedomím. A Fero Mikloško mi dodnes vravieva, že v takýchto ťažkých situáciách je najlepšie prestať riešiť seba a začať úplne odznovu, hoci aj v malom spoločenstve, škole či novej profesii. Oboch si hlboko vážim, obaja majú Róberta Bezáka úprimne radi, obaja sa ho silno zastali, a obaja majú pravdu.
Ale aj tak to cítim inak.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.