nie, nie sú to mená, sú to prezývky. V osade sa každý volá Tulej a Hamburg. Pre rýchlu identifikáciu má takmer každý nejakú prezývku. Poznám ich dobre. Ich deti k nám chodia do školy a oni k nám na poštu po dávky. Zo desať ich pracuje u nás v obecnej firme. No a ešte dodám, že ich poznám už od školských čias, sú to moji spolužiaci. Keďže sústavne prepadali, celkom dosť som ich zažil. Prudko som pribrzdil, reku, čo tí chlapi robia tak skoro ráno v priekope, viac ako desať kilometrov od domu! Len čo som zastavil, rýchlosťou svetla pribehli k autu a mimika ich tváre nabrala kontúry nadšenia ako u detí pod vianočným stromčekom. „Starosta Vladko!“ Takmer ovácie.
Nasadli, otvoril som rýchlo dokorán okná. Začali vysvetľovať, čo robili v priekope. „V pondelok prišiel do osady podnikateľ na perfektnom aute. Parádny motor starosta, celý čierny. Štyroch nás zobral na stavbu na sedem dní, niekde ku Prešovu, že si dobre zarobíme, aj o ubytovanie a stravu sa postará.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.