babka z nej nabrala sebe kopcom, mne štipku a zaliala vodou z pískajúcej kanvice. Tá káva nemala chuť, strýko, čo pil kávu aj vo Viedni, ju označil za žbrndu, no pre mňa mala veľkú cenu. Pili sme ju poobede, po tom, ako sme dohrali „človečko“. Babka si potrpela na šálky aj s podšálkou a lyžičkou. Preto dodnes nenávidím, keď mi niekto servíruje kávu do téglika. Jeden štyristokilometrový nočný prejazd som vydržal šoférovať len vďaka tomu, že na žiadnej čerpačke nedávali kávu do porcelánu. Uháňal som teda k ďalšej pumpe, prosil som o porcelán, no všade len tégliky, až sme boli doma.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.