vedel som, že niekedy chodili spolu na pivo. Komunikovali. Ich deti sa spolu hrávali. Dnes je všetkému koniec. A začalo sa to úplne nevinne. Ktosi z nich na toho druhého čosi v dedine povedal, a ako to už býva, prešlo to cez niekoľko komunikačných kanálov, kreatívnych interpretov a ako bumerang sa to vrátilo takmer presne k zdroju, teda k susedom. Nastalo komunikačné embargo.
Jeden z nich si postavil plot. Koniec komunikácie, plotová bariéra jasne určila hranice. Druhý sused namiesto toho, aby sa potešil, že ušetril za plot, objednal firmu a za pár dní stál vedľa nového plota betónový múr. Už ho nechcel ani vidieť. Ženy sa, prirodzene, tiež prispôsobili novej situácii. Pevne stáli za svojimi mužmi. V dobrom aj v zlom. Kdesi som zachytil, ako sa jeden z nich sťažuje, že sa mu v našej obci zle býva. Udivilo ma to. Väčšinou mám na život v našej obci pozitívne odozvy. Tak som ho pozval na úrad. Prišiel aj s manželkou. Usadil som ich do sedačky, nanútil som im kávičku. Vybalil som priamo dôvod môjho pozvania, že som sa dopočul, že sa im u nás zle býva. „Trápi ma to, ja som tu od toho, aby opak bol pravdou. Tak mi povedzte, čo môžem pre vás urobiť, aby sa to zmenilo?”
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.