holič si brúsil britvu ako v starom nemom filme. Venoval mi veľavýznamný pohľad. Z očí do očí. Za celý poldeň, čo ma riešil, nevyriekol ani pol slovíčka. Starší pán, možno to má od vojny. Vie, že držať jazyk za zubami je otázka prežitia. Partizán. Prudkým gestom otočil kreslo ku mne a ja som si sadol. Poobkladal ma rôznymi ručníčkami, servítkami, plachtami. Zo skriniek začal vyťahovať fľaštičky, lavóre, strojčeky, hrdzavé nožnice aj niečo´, čo pripomínalo kastrovacie kliešte. Poznám ich, veď som zverolekárovi pravidelne od desiatich rokov pomáhal pri zabíjačke pridržiavať svine. Holič sa mi zadíval do očí, v ktorých sa zračilo: bude to ťažké, ale spolu to zvládneme. Ak mi ešte zaviaže oči, bude to jasné. Stanem sa obeťou posledného červeného Kméra.
"Zavrel som oči. Viac som vidieť nechcel."
Kreslo mi zdvihlo nohy a uložilo ma do polohy v ľahu. Masáž tváre a vlasov. Neviem, načo masáž vlasov, keď idú preč. Nikto sa ma na nič nepýtal, tak som hral tú hru na mlčiaceho bobra. Moje vlasy podliehali umytiu dôkladne a dlho. Potom sa začalo strihať. Starý kmérsky partizán, mĺkvy kojot, nemá tvár, nezisťoval ako, jemu to bolo všetko jasné. Yankee! Aj tak strihá všetkých rovnako!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.