v Liptovskom Mikuláši sa vianočné spovedanie natiahlo. Keď som nastupoval do auta, zazvonil mi mobil. Jednej mojej veriacej v rómskej osade sa vraj priťažilo.
Vedel som, o koho ide. Diagnóza bola zlá. Bývala v najchudobnejšom domčeku važeckej osady. Nezabudnem, ako som sa zľakol, keď som k nej šiel prvýkrát. Vstúpil som do kolibky a tá sa pod mojou váhou prevážila. Podlaha pod nohami klesla.
"Pred polnocou som bol na fare. Pri dverách stáli dve zasnežené postavy."
Synovi, ktorý mi zavolal, som povedal, nech počkajú pri fare. No ísť tých pár desiatok kilometrov po diaľnici bola chyba. Vietor, záveje, nehody, kalamita. Kolóna červených svetiel predo mnou. Šiel som tých 30 kilometrov štyri hodiny. Najzúfalejšia bola posledná hodina: videl som tabuľu s výjazdom do obce a napriek tomu som sa vliekol slimačím tempom. Pred polnocou som bol na fare. Pri dverách stáli dve zasnežené postavy. Synovia chorej. Úplne premrznutí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.