okrem nás sú tu aj úradníčky zo sociálky a ešte jedna mamička s adoptovanou dcérkou. Kým počúvajú reč sociálnej pracovníčky, po očku poškuľujú po našom Lukášovi. „Je to Cigán, nie je to Cigán?“ bolo by počuť bzučanie myšlienok, keby to bolo možné.
Na takomto stretnutí sme s mužom už druhýkrát, pretože prvýkrát sme mali vraj úspech. Vôbec sme to netušili! Boli sme v tom, že všetci tí ľudia, čo vtedajší kurz navštevovali, chcú len biele dieťa. A vraj po našej propagandistickej misii sa našli takí, čo svoje požiadavky zmenili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.