denne som sa chystal, že si za ten písací stroj sadnem a ten text napíšem. Ale dokázal som písať až vtedy, keď som sa zoznámil s príbehom môjho známeho. Ten dostal teraz pred Vianocami rovnaké zadanie ako ja: napíš pre náš časopis vianočný text. Nie je to nijaký bombastický príbeh, práveže takých príbehov sa deje všade a mnoho, dokonca v agresívnejšej forme. Ibaže hlavní protagonisti sa v tom príbehu málokedy vedia zorientovať. Lebo trpia šeroslepotou.
Ten muž je už tri roky zasnúbený so ženou svojho života, ako s obľubou zvykne hovorievať. Má svoju prácu a tá ho baví, snaží sa ju robiť dobre. Je učiteľ, a pri spoločných stretnutiach so snúbenicou zvykol o svojej práci tak zanietene rozprávať, až sa zdalo, že neexistuje nič iné. Aj do toho vianočného čísla nemenovaného časopisu chcel napísať všetko, čo za posledný rok pri svojich žiakoch pochopil a spoznal. Ale nielen to, chcel tam pripísať aj všetko vianočno-nevianočné, čo ho zakaždým dokázalo upútať, prinútilo analyzovať a pred ženou svojho života o tom filozofovať! Áno, mal to rád, keď ho „žrala“, lebo veď ešte kdesi na začiatku ich vzťahu trošku nerozvážne povedala, ako ju vzrušuje jeho múdrosť. To bol pre neho vrchol satisfakcie.
Takže rozprával, aká je to blbosť, keď psychológ povie, že vianočná hudba deprimuje, hovoril jej o objave tohto roka od Dürrenmatta, že malí a pokorní ťa naučia, nad čím zvíťaziť môžeš a nad čím sa zvíťaziť nedá. Lebo vraj naše telo si násilníci môžu vziať, to podlieha prachu, ale nad tým, za čo človek bojuje, žiadna totalita moc nemá. Lebo to z prachu nie je. Chcel jej povedať aj to, ako vníma dnešnú generáciu mladých, že sa mu zdá, že nebude schopná prevziať zodpovednosť nielen za spoločenstvo, ale ani za svoje životy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.