mnohí si Ťa zapamätajú ako toho skvelého komika z Vesničky. Majú pravdu. Iní si Ťa zachovajú ako top československého herca, ktorý vedel nenapodobiteľne prepojiť humor s tragikou a smútok s iskrou v oku. Aj to bude pravda. Ale pre mňa si niekto iný.
Pamätám si, ako si si raz pri spoločnej večeri zrazu pichol do brucha inzulín. Cukrovkári to, samozrejme, robia, ale zväčša kdesi v ústraní. Ty si to urobil uprostred rozhovoru, akoby mimovoľne, bez skrývania slabosti. Zrejme aby si nás neprerušil. Vnímal som to nielen ako potvrdenie kamarátstva, ale najmä ako prejav prijatia seba a svojho údelu. Žiadna maska, iba Ty.
„Miloval si Slovensko, a súčasne nenávidel našu závisť, malosť a poddanskú sprostotu.“
Potom si pamätám, ako si v čase, keď sa tu fandilo reformám, ale krivdilo KDH, prišiel na ich snem a celou svojou váhou vyjadril svoju úctu ľuďom disentu a Novembra. Napriek duchu doby si nasadil svoju tvár a povedal nahlas, kde stojíš.
Napokon som si zapamätal deň, keď som bol raz u Teba v Marianke. Polieval som Ti záhradu a Ty si mi rozprával, akí tu na Slovensku sme. V tom si bol majster nad majstrov. Miloval si Slovensko, a súčasne nenávidel našu závisť, malosť a poddanskú sprostotu.
„Celý svoj život si spolutvoril dušu tejto krajiny, a bola to krásna tvorba“
Neviem, či vieš, ale teraz sa malosť a sprostota znovu nadýchli a vyrazili proti prezidentovi a tiež proti ľuďom, ktorí odmietali mečiarovské Slovensko. Presne viem, čo by si teraz povedal a kde by si stál. Ale Marián, Ty si si to už odpracoval. Neprosím Ťa preto o sľubovaný signál z druhého sveta, ani o pomoc. Teraz je rad na ďalších.
Celý svoj život si spolutvoril dušu tejto krajiny, a bola to krásna tvorba. Bez ľudí ako Ty by sme ale nemali ani smäd po neprifarbenej pravde, a preto ani nádej. Ale s Tebou sme ich mali. Až toto si pre mňa Ty.
Mariánko, ďakujem.