neboli sme žiadni etablovaní umelci, boli sme bastardi, vyvrhnutí z väčšinového vkusu a každý, kto prišiel dychtivo k nám, bol prijatý. Takých ľudí sme mali medzi fanúšikmi veľa. Mnohí akoby zdomácneli. Začali so Stokou žiť. Delilo už ich iba jediné: Autorská tvorba.
A práve to akoby si zrazu neuvedomovali. Uvideli tých svojich obľúbencov zblízka, nazreli do ich súkromia, zrazu odhalili tie najslabšie miesta, pochopili, že sú to obyčajní smrteľníci, v niečom omnoho zraniteľnejší a neschopnejší ako oni sami, pretože tak ako stromy, rástli len pre ten svoj dážď tvorivej vlahy. A vtedy sa v zdomácnených, ktorí sa už cítili súčasťou Stoky, spustil podvedomý mechanizmus, ktorý si sami pre seba odôvodnili ako snahu pomôcť, v skutočnosti však išlo o ovládnutie: Urob to takto a takto, nauč sa robiť kompromisy, ty si príliš extrémista, musíš byť prijateľný pre obe strany, atď...
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.