piloti vtedy potrebovali mať kontakt so živlami, s ktorými zápasili ich krehké stroje. Vlastným telom cítili rýchlosť letu, zvuk motora, chvenie lietadla, teplotu vzduchu. Platili za to omrzlinami v prívaloch dažďa či snehu.
Ako šiel vývoj vpred, pasažieri už nesedeli za letcami, ale našli pohodlie v uzavretých salónikoch čoraz väčších trupov lietadiel. Len piloti tvrdošijne odmietali vymeniť kontakt so vzduchom za pohodlie kabíny. Bol z toho vážny spor medzi konštruktérmi a letcami. Začínali sa krásne 30. roky minulého storočia. Aj Saint-Exupéry musel kapitulovať a ocitol sa za sklom obklopený stovkami ukazovateľov, budíkov a prepínačov. Zvykol si, no lamentoval, že to už nie je ono, že už je len účtovník, čo kontroluje pohyby ručičiek a indikátorov. Zvlášť počas druhej svetovej vojny, keď pristál so svojím prieskumným lietadlom na brucho, lebo zabudol vysunúť podvozok. Vietor a oči plné hviezdnej oblohy už boli minulosťou. Kabína odlúčila letca od sveta vonku. Bolo sa treba naučiť veriť prístrojom a nepodľahnúť falošnému pocitu bezpečia pohodlného sedadla. Najmä toho sa piloti báli. Že je niečo s lietadlom zle, to už nevedeli z vlastnej skúsenosti s tlakom vetra na tvári, zvukom motora či vibráciami lietadla. Ukazovali to ticho iba pohyblivé ručičky a ciferníky na palubných doskách.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.