ľudia sa divne prizerali. Na dedine sa behá len raz do týždňa, a to v nedeľu na futbalovom zápase. A ešte dvakrát ročne na hasičských pretekoch, spravidla bez tréningu. No a občas ešte na autobus.
Práca aj veľká rodina Vlasťovi zaberali veľa času, tak sa snažil využiť na tréning každú voľnú chvíľku. Jeho veta: „Na behanie nikdy nie je zlé počasie,“ zľudovela. Používame ju pre každú činnosť. Pamätám si, ako spomínal na jeden odbehnutý košický maratón. Na predposlednom kilometri, keď si už nohy len ťaháte za sebou a beháte už iba hlavou, lebo energia sa dávno minula, po chodníku išla z kroka na krok mestská panička a rozčuľovala sa do telefónu: „Tak si predstav, Anička, teraz kvôli týmto, čo tu pobehujú, ja musím ísť dvesto metrov peši na zastávku.“ Nedalo sa to nepočuť, a tak zareagoval: „Pani, ja na tridsiatom deviatom kilometri.“ „A čo ťa mám ľutovať?“ zrúkla na neho. „Nie, nie teba, Anička ...“ pokračovala do telefónu nahnevane ďalej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.