génius národa má schopnosť vo vypätých situáciách vysloviť prorocké slovo alebo gesto bez toho, aby to v danej chvíli chápal. V máji 1947 sa konala v Bratislave tradičná pešia púť z kostola jezuitov do Marianky. Na túto púť priniesli študenti z katolíckeho internátu Svoradov drevený kríž ľudskej veľkosti, ktorý ľudia rôznych stavov niesli na pleciach. Keď sa to medzi Bratislavčanmi roznieslo, pri ceste naspäť lemovali ulice zástupy ľudí. Ľudia prichádzali ku krížu, dotýkali sa ho. Symbol kríža sa potom uchytil na celom Slovensku a na všetkých tradičných púťach v tom roku s ním ľudia putovali. V čase, keď politici hľadali riešenia, ako zabrániť nástupu komunistov k moci, slovenskí veriaci vyzdvihli pred tvárou krajiny kríž, ktorý na ňu o pár mesiacov na ďalších štyridsať rokov doľahol.

„Dejiny nás učia, že v nich neexistuje samozrejmosť.“

To isté sa odohralo o 40 rokov na Hviezdoslavovom námestí. Proti vodným delám, obuškom, psom, dažďu si modliaci ľudia stále znovu zapaľovali sviece. O týždeň bola Veľká noc. Horiaca sviečka, ako symbol vzkrieseného Krista a víťazstva. O rok komunizmus v Európe zázračne padol.

Keby niekto vtedy na Hviezdoslavovom námestí ľuďom povedal, že o tridsať rokov tu bude sloboda, samostatné Slovensko, veľká časť Európy bez hraníc a spoločná mena, asi by tomu nevenovali pozornosť. Toto je fascinácia dejinami. Mocní si myslia, že ich doba, vízie a vládnutie budú trvať naveky, ale odrazu sa všetko zmení.

Po tridsiatich rokoch sa však zmenila aj atmosféra vytúženej slobody, mier vo svete už nie je samozrejmosťou, je tu napätie pre masovú migráciu, ohrozuje nás terorizmus a doma korupcia. Táto krehkosť dejín je zásadným odkazom pre každú garnitúru, ktorá sa podieľa na putovaní národa, štátu alebo štátnych zoskupení dejinami. Dejiny nás učia, že v nich neexistuje samozrejmosť.